O mně

Život. Je všade okolo nás, milujeme ho, občas nenávidíme. A niekedy nám uteká pomedzi prsty bez toho, aby sme si to vôbec všimli. Pre všetkých má jedno spoločné. Ten vlastný je pre každého najdôležitejší. Ale radi sa dozvedáme aj o tých cudzích, niečo s z nich môžme vziať, naučiť sa, alebo sa pobaviť. Tak nech sa páči :) a keby niečo, nájdete ma na facebooku : Tanicka Single


To som ja?

A je to tu. Väčší šok ako rana do tváre. Celý svet, všetko naokolo sa roztočilo a rozvibrovalo, nevieš či máš utekať, zostať stáť na mieste alebo čo presne chceš práve v tejto chvíli spraviť. Chceš sa zhlboka nadýchnuť, začať plakať, kričať, hodiť sa o zem. Všetko sa zahmlieva, určite odpadneš, dostaneš infakrt alebo sa prinajmenšom pogrciaš...Okrem iného cítiš neprávosť. Cítiš...Vlastne ani nevieš co všetko naraz v jednej sekunde cítiš a či je to vôbec možné. Ale je... Bolo ti ublížené. Možno si aj niečo tušil. Ale kto by sa na niečo také chcel pripravovať? Zato teraz to máš v plnej paráde. Na okamih ťa napadne, že to je len sen. Predsa to nemôže byť skutočnosť. Okamih. Je to realita a ty s tým nemôžeš nič spraviť. Absolútne nič a to ťa ničí. Tlak ti ide roztrhnúť hruď, ruky sa trasú, nohy ťa už dlhšie neudržia. Ale napriek tomu nedokážeš obsedieť, chodíš a točíš sa v kruhu ako lev zavretý v klietke. Tak rád by si bol chladnokrvný a mal všetko pod kontrolou. Namiesto toho ťa začínajú zrádzať vlastné myšlienky, spomínaš si na to všetko čomu si veril , čo sa ti páčilo a mal rád. A bola to len obyčajná lož. Spomenieš si na každučký detail, na úplnú maličkosť, ktoré si mal v pamäti zatlačené tak hlboko, že si na ne už zabudol. V tej chvíli by si si najradšej tupým nožom vyrezal z mozgu každú spomienku súvisiacu s tým, čo ťa tak trápi. Chceš to niekomu povedať, snažíš sa, ale namiesto toho len opakuješ dookola hlúposti. Zblázniš sa? Možno aj to by bolo lepšie ako tieto muky zranenej pýchy, dôvery, lásky, priateľstva...Chcel by si, aby sa svet prestal ďalej krútiť, aby sa všetko zastavilo a aby si ty na nič nemusel myslieť. Je ti zle, z najväčšej hĺbky duše ti je zle. Nemáš o nič záujem, prestal si žiť. Ale tie spomienky...stále a dookola sa opakujúce, navždy sa odohrávajúce v tvojej mysli. Nedajú ti spať a vždy keď už svitá nádej, že je ti lepšie, vynoria sa a mŕtvymi očami sa zahľadia do duše...A je to tu zas. Všetko sa vracia a ty sa točíš v nezmyselnom kruhu sebadeštrukcie. Obdobie svetlých chvíľ. Pár minút denne si schopný fungovať ako obyčajný človek. Máš svoj život a vieš, že musíš ísť ďalej. Všetkým oznámiš, že to zlé je za tebou a už ta nič netrápi. Ach, ani len k sebe samému nevieš byť úprimný? Naozaj tomu veríš, stále sa uisťuješ, že to tak je. Pokiaľ nenatrafíš na ňu...A ona je predsa všade okolo. Kam sa pozrieš , nájdeš jej kúsok, niečo čo ste spolu prežili, niečo čo ste si povedali, sľúbili, miesto, zážitok...A je to tu zas. Možno pre iných nie až tak očividné ako predtým, zato v tebe zúriace plnou silou. Možno si to mal fakt s tým tupým nožom vtedy skúsiť... Hnev. Hromadí sa v tebe, napĺňa ťa ako nádobu. Ide ťa rozdrapiť. Začínaš sa hnevať sám na seba. Že ťa to tak dlho drží, že sa so sebou nedokážeš zmieriť a namiesto toho iba prežívaš. Už to dlhšie nevydržíš a musíš jej povedať ako sa cítiš, čo všetko sa v tebe odohráva a prečo. Nechcel si to robiť, ale stretnete sa. Tlak sa stupňuje. V hrudi, medzi vami, všetko je napumpované a napriek tomu úplne tiché. Ticho pred búrkou. Neuzná si chybu. Vravíš o svojich najhlbších pocitoch, o zúfalstve, podvedomom šialenstve, nespavosti, nechutenstve, o trápení...A ona? Ani sa na teba nepozrie, pravdepodobne ľutuje, že sem prišla a musí ťa počúvať. Neospravedlní sa, nemá na to dôvod. Keď si naozaj dúfal v to, že sa ti po tejto tortúre uľaví, tak si sa hlboko mýlil. Slová ti došli a tupo hľadíš pred seba. Ako vôl. Zúfalý, zranený vôl. Tvoje ja utieklo niekde preč a z úzadia vystupuje niekto o kom si ani netušil, že ho máš. Požičal si tvoje telo a práve na ňu tvojim hlasom reve tie veci, o ktorých si sa bál čo len uvažovať. Slová sa rynú z pier, ako z odpadovej rúry, všetka zášť, nenávisť a zlosť, to všetko ťa práve opúšťa. Uvedomuješ si, že to si povedať nechcel, nemal si to v pláne a v skutočnosti jej naozaj nepraješ nič zlé. Ale...Nedá sa to zastaviť. Pokračuješ, nedokážeš to zastaviť. Vnímaš jej do široka rozvtvorené oči, zhrozený výraz a...A je ti dobre. Možno sa cíti aspoň trochu tak, ako si sa cítil ty. Ale to ti nestači, pokračuješ a vravíš zlé veci. Hnusné veci, ktoré sa už nenosia. Veci na ktoré bolí len pomyslieť. Keď skončíš, začneš sa báť. Najhoršie veci sa stávajú zloprajníkom predsa. Odišla. Ty opustene stojíš na mieste a čakáš, kedy ťa trafí blesk z jasného neba. Nič sa nedeje. Urobíš krok, dva, tri...tak ťa skosí mŕtvica tu na mieste? Pre istotu si skontroluješ tep a sleduješ či ťa nezačina pichať na hrudi alebo podivne nebolí hlava. Ale nič ti nieje. Absolútne nič. Ako kráčaš, uvedomíš si, že zmizol ten hnusný tlak v hrudi, ktorý ťa sprevádzal všade kam si sa pohol. A ejha : hlava je čistá, myšlienky usporiadané a spomienky si už nevyskakujú ako sa im zachce. Čo to? Veď ty sa cítiš dobre. Už tak dlho ti nebolo dobre, že si zabudol, aké to je skvelé. Bezdôvodne sa usmeješ a poďakuješ tomu cudzincovi, ktorý v tebe žije a ktorý ti práve zachránil život a zdravý rozum.


Komentáře k článku

TanickaSingle říká
09.08.2010

ziadne hluposti, tak to je. akurat to este parkrat pravdepodobne zazijeme :)

Buci říká
09.08.2010

Super! Take z duse kazdeho, kazdy to pozname, zazili sme a dufame ze uz nikdy viac nezazijeme... Ci trepem hluposti?



Vložte komentář


Jméno (požadováno)

Web

Příspěvek (požadováno)


Kolik dní má týden: (požadováno)

 

Vytvořenou službou WEP.SK - Vlastní blog z vlastního PC. Mapa stránok